List na rozlucku...

24. července 2008 v 12:56 |  pribehy
Tak tento pribeh som nepisala ja... nasla som ho teraz tu na internete ale steasne sa mi paci a welmi ma dojal... urcite si ho precitajte az do konca... je krasny...
Na posteli sedí chlapec. Chlapec vysokej postavy s čiernymi vlasmi po plecia a s očami v podobe zeleného rybníčka. Len niečo v nich nie je v poriadku. Je to smútok alebo sklamanie? Ten chlapec má sklonenú hlavu a zdá sa, že mu upadla slza. Čo sa mu asi stalo, že vyzerá ako telo bez duše? Pohľad naňho pôsobí veľmi smutne a akoby okolo neho slabol vzduch. Čo je mu?

,,Dávid, tu nemôžeš už nič urobiť, zober si toto. Našli to pri jej tele a je tam napísané, že je to pre teba.´´ povedala staršia žena a podala Dávidovi tmavočervenú obálku a rozplakala sa. Žena, maminka tak milovanej Karin. Všetkým obľúbená Karin, ktorá už medzi nami nie je. Karin, ktorá v srdciach všetkých ľudí zanechala šťastie, uspokojenie a výborné kamarátstvo. Tak prečo sa vzdala toho najcennejšieho? Života?! Dávid sa chvíľu mlčky pozeral na obálku. Bola napísaná Karininým rukopisom. Stálo tam: Dávid - prečo si ma videl len ako kamarátku?! S Dávidom sa točil celý svet. Svet, v ktorom mu chýbal ten najdôležitejší človek. Človek, ktorému nikdy nedokázal povedať, čo vlastne naozaj cíti. Karin, ktorú miloval z celého srdca. Karin, ktorá si myslela že ju má rád len ako kamarátku. Karin, ktorá chcela pracovať v cirkuse. V cirkuse preto, lebo žila v realite a jej optimizmus jej na každý deň pripravil nejaké prekvapenie. Lenže teraz je už neskoro. Dávid si pripadá ako vo vojne. Jedna časť mozgu bojuje proti druhej. Jedna hovorí, aby už išiel domov a má sa uzavrieť do seba a tá druhá hovorí, aby tu ostal a spomína na chvíle strávené s Karin, s jeho láskou. Nemohol tu však ďalej ostať. Keď vyšiel z domu, nastúpil do úplnej prázdnoty, ktorá mu nehovorila kam má ísť. Len sa hlasno a nepredržte smiala. Chechtala sa hlasom tej najodpornejšej osoby. Keď Dávid prišiel domov, jeho rodičia mu chceli pomôcť ale trval na tom, že potrebuje byť sám. Zavrel sa do kúpeľne. Kúpeľňa, spomenul si. V kúpeľni videl Karin naposledy. Videl ju jak tam bezvládne leží v kaluži krvi a nedýcha. V kúpeľni ukončila svoje trápenie, svoj život. Je to jeho vina, že tu Karin nie je, hovoril si! Vtom jeho pohľad padol na temno červenú obálku. Otvoril ju a začal čítať. Do očí sa mu vliali slzy už pri prvých riadkoch.
...ahoj Dávid,
Milý Dávid,
Môj Dávid,
Drahý Dávid,
Kamarát Dávid,
Žiadne z týchto slov nemôže vyjadriť to, ako dlho ti už chcem povedať že ťa milujem. Stačil vždy len letmý pohľad a už si odo mňa otáčal iným smerom. Nechápem, bál si sa ma?! Keď pomyslím na to, že sa ma moja láska bála, je mi strašne. Vedľa seba držím žiletku. Tú žiletku, ktorú som ti kedysi požičala, aby si si vyrezal to znamienko. Pamätáš????? Nechcel si ísť k lekárovi, nemáš ich rád, tak si si to urobil sám. Hovorila som, že máš odvahy za štyroch. Určite si to pamätáš. Síce ešte neviem či ju použijem, pretože som sa už niekoľkokrát pokúšala zabiť, ale som srab, tak sa to nikdy nestalo skutočnosťou. Čo si asi o mne myslíš?! Radšej to ani nechcem vedieť, ale je mi dobre. Určite sa cítim lepšie. Tá samota a strach, že sa mi vysmeješ do tváre, keď ti vyznám lásku, tá ma už netrápi. Je mi moc dobre. Pozri sa tam hore a predstav si, že tam sedím, obklopená anjelmi a kývam ti. Netráp sa môj kamarát, moja láska. Svet už je taký a ja som proste nedokázala už ďalej žiť v predstave, že je stratené. Môj život sa zdal byť kludný, ale vo vnútri som sa už nedokázala trápiť. Pochop ma! Urobila som to pre seba! Nemysli si, že som sebecká, síce asi som, ale prečo si chcel byť len môj kamarát?!
Marek - tvoj brat. Povedal mi, že každý večer chodíš na záhradu a pozeráš do neba. Potom vraj sedíš a asi polhodiny nevnímaš. Myslí si, že si do niekoho zamilovaný a pýtal sa ma, či si sa mi nezdvoveril. Čo myslíš že som v tú chvíľu cítila?! Svet sa mi v tej chvíli začal točiť pod nohami. Keď mi to povedal, sadla som si do trávy a nevnímala som. Nič! Ani Marka, ktorý ma chcel odprevadiť domov, ani spev vtáčika, ani rinčanie áut. Proste nič! Len svoju bolesť. Zbalila som si svoje veci. Nemala som ich síce moc. Len kabelku a v nej mobil, kapesníky a a peňaženku. Rozlúčila som sa s Markom, čo bol posledný človek, ktorého som videla. Na ostatných sa môžem pozerať len z neba. Z môjho Nového domova. Nerozlúčila som sa ani s Terkou. Napadlo ma, je snáď Terka tvojou tajnou láskou? Terka, tá najkrásnejšia baba z nášho kraju. Utekala som domov. Mala som oči plné slz a pocit, že za chvíľu ukončím tento úbohý list, vo mne rástol. Ukončím svoje trápenie a zároveň ti popíšem, ako pomaly odchádzam...
V tej chvíli sa Dávid rozplakal ešte viac. Slzy sa mu z očí hrnuli ako vodopád, ktorý nechce prestať tiecť. Ale povedal si, že to musí dočítať. Bolo to Karinine prianie. Jej posledné myšlienky.
...odomkla som dvere nášho domu s krásnym veľkým balkónom, na ktorom sme sa ako deti hrali. Pamätáš Dávid?! Určite áno. Ja som mala nádhernú barbie a ty toho kena, ktorému odpadávala noha. Volali sa Karin a Dávid. Neboli to ale kamaráti. Boli to milenci. Kabelku som si odniesla so izby. Mojej izby. Na stenách boli plagáty. Rovnaké plagáty ako pred šiestimi rokmi, keď mi bolo 11 a tebe 14. Kedysi si bol taký môj ochranca a kamarát, lenže to prešlo k niečomu inému. Vieš kedy som sa do teba zamilovala? V tú noc, čo sme boli s našimi stanovať a tam si ma pred nimi bránil, keď som odišla večer zo stanu a šla som sama k jazeru. Hovorila som si vtedy, že mi ťa poslal sám boh, ale to som ešte nevedela, že ty ma máš len za kamarátku. Utešovala som sa tým, že možno ako najlepšiu kamarátku, ale teraz to sem nebudem miešať, pretože chcem už prejsť k záveru...
Dávid si posmrkol. Mal plný nos, oči uslzené, že skoro už nevidel písmenká, ale nejaká neznáma sila ho viedla ďalej. Musel čítať! Bol na tom závislí. Potreboval to dočítať.
...otvorila som dvere našej útulnej kúpeľne. Kúpeľňa, do ktorej som vošla ako normálny človek a práve ako normálny človek chcem ukončiť svoje trápenie. Vieš, že v mojej hlave neprúdia žiadne výčitky? Je to zvláštne, nie? Sadám si na zem. Kachličky ma studenia na dlaniach, ale žiletka akoby mi prirástla k ruke. Nemám strach ak nad tým premýšľaš. Práve som uchopila žiletku do pravej ruky a urobila som prvý nie moc hlboký rez...
Dávid na chvíľu odložil list a musel si zájsť pre kapesník, pretože už nemohol skoro dýchať, jak mu sopeľ zapchával nosné dutiny. Za pár minút sa ale vrátil a tušil, že za chvíľku bude koniec. Koniec listu.
...krv padá na moje džíny. Džiny, ktoré som si kúpila v sekáči. Chceli sme predsa urobiť niečo prospešného, tak sme zašli do sekáča. Ty si si kúpil tú príšernú mikinu. Pamätáš??? Tiež mám na sebe tú košeľu, ktorú si mi dal. Je mi síce trochu veľká, ale je tvoja, to je hlavné. Musím končiť, pretože potom by som už nemusela nič dopísať. Stačí jeden hlbší rez a mám to za sebou. Ja chcem ale umierať pomaly. Je to zvláštne, ale ako budem umierať, budem spomínať na všetko krásne, čo sme zažili. Čo sme spolu zažili ako kamaráti. Asi budem smútiť, ale ako náhle zasmútiš aj ty, pozri sa na oblohu a ja ti zakývam. Budem kývať kludne i donekonečna, pretože ty za to stojíš. Stojíš za omnoho viacej a to si pamätaj! Si ten najmilší a najlepší človek, akého som kedy poznala. Prepáč, musím končiť. Povedz mame, že ju milujem a že keď tam stretnem svojho otca, tak ho nakopem do zadku. Nezabudni na mňa! Milujem vás, ale teba najviac láska.
Zbohom moja láska, môj kamarát. Nikdy na mňa nezabudni, tak ako ja nezabudnem...
Zbohom tvoja Karin!
Keď Dávid dočítal tento srdcervúci list, sadol si a dlho plakal. Potom otvoril skrinku o ktorú bol opretý a priamo pred sebou uvidel žiletku. Tmavo modrú žiletku, ktorá ako by naňho volala, nech urobí to, na čo myslí. Myslel na smrť! Vzal žiletku a pevne ju uchopil. Urobil prvý rez a ucítil bolesť. Ale túha, ktorá ho volala za Karin, bola silnejšia než bolesť, ktorú cítil pri dotyku žiletky a tak pokračoval. Neskoršie však už nič necítil. Len počul Karinino usilovné volanie a plač, ktorý ho bodal do srdca tisícmi ostrými nožmi. Po dvoch dňoch sa Dávid prebudil v nemocnici. Do tela mu bola pridaná nová krv a vedľa postele sedeli jeho rodičia. Mali smutný výraz a keď videli že je Dávid hore, objali ho a povedali.
,,Dávid, je nám to veľmi ľúto. Karin je teraz preč, ale to neznamená, že ty urobíš to isté!!!´´
Dávid si v duchu hovoril, že nebude poslúchať to hlúpe matkine kázanie a chcel jej to povedať. Lenže potom si spomenul na Karin a ticho povedal: ,, mami, tati, milujem vás. Je mi to ľúto!´´
Dopovedal to a celou miestnosťou sa ozval slabý plač. Celá rodina tam tak sedela a plakala. Keď Dávida po týždni pustili domov, zastavil sa na záhrade a pozrel sa do neba. Prišiel Marek a Dávid mu povedal: ,,Marek. Vieš kto je moja veľká láska?!´´
,,Neviem, ale už sa ťa to chcem dlho spýtať. Aj Karin to zaujímalo. Neviem, keď sme sa o tom bavili, utiekla s plačom. D´fam že som niečo nepokazil!´´
,,Milujem svoju kamarátku. Svoju najlepšiu kamarátku Karin. Karin!!!´´
Povedal, pozrel sa do neba a hlasno zakričal:
,,ty si moja láska!!!!!´´
 

10 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Anonym Anonym | 15. dubna 2009 v 18:20 | Reagovat

ti kokos tak toto bolo uplne smutne normalne som pri tom plakal wau :-(

2 anonym anonym | E-mail | 3. září 2010 v 14:39 | Reagovat

uplne som sa vzila do role karin ja to chcem urobit uz strasne davno ale nemam dost sil na to aby som to urobila ked si pomyslim ze uz nebudem s mojou laskou a mojou najdrahsou dcerkou je mi smutno a nedokazem to co mi pomoze?

3 ,,,, ,,,, | 20. listopadu 2010 v 20:42 | Reagovat

neskutoče nemám slov

4 Rebeka Rebeka | E-mail | 4. května 2011 v 14:49 | Reagovat

Tak toto ma zabilo :( s kamarátkou sme si to čítali a husia koža hádam všade.. :( nechápem ty kokos:( neubránili sme sa slzám... skladám poctu ! ...je to nádherné .. ak je tu viacej takýchto textov tak mi prosím napíšte na FB (Arabela Zaľúbená Šroubíková) alebo Lunnnya@zoznam.sk... ďakujem:(

5 Nič Nič | E-mail | 4. května 2011 v 15:54 | Reagovat

Vau,toto ma dostalo :// :// ..

6 dawid dawid | 22. července 2011 v 7:27 | Reagovat

tiež som stratil lasku svojho zivota a chcem umriet, prosim boha aby mi dal odvahu odist z stochto sveta

7 dawid dawid | 22. července 2011 v 7:31 | Reagovat

tiez som stratil lasku svojho zivota tak velmi som ho miloval celým mojim srdcom dal by som mu vsetko aj mesiac z oblohy aj hviezdy vsetko na svete velmi ho milujem už rok sa trapim a chcem umriet prosim boha aby mi dal silu odist velmi sa trapim nechcem uz zit

8 kacenka kacenka | E-mail | 22. července 2011 v 8:44 | Reagovat

Niečo nadherne ale kebyže jej to povie tak by mohly bit spolu!!!

9 Veronika Veronika | E-mail | 15. prosince 2015 v 21:28 | Reagovat

veľmi dlho už rozmýšľam nad tým že to urobím a chcela by som mať tú odvahu čo mala karin :( nemala som od toho ďaleko ale neviem ako niečo ma zastavilo :( chýbalo pár sekúnd aby som skončila pod kamiónom a prestala sa trápiť ale niekto alebo niečo mi v tom zabránilo :( ale túto noc som sa rozhodla že navždy zaspím. Stratila som lásku a neviem sa cez to preniesť nechcem bez neho žiť. Dám si tabletky a pôjdem spať. Dúfam že ma už ráno nikto nezobudí :( :( :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama